Od podnikateľských začiatkov v Toronte až po desiatky kultúrnych podujatí pre krajanov. Richard Štilicha už viac ako 20 rokov prepája Slovákov za oceánom, ukazuje silu otvorenej mysle a hovorí o tom, čo mu z domova najviac chýba – aj o tom, čo sa podľa neho na Slovensku zmenilo k lepšiemu.
Prečo Vás zlákala práve Kanada? Ako dlho tam už žijete?
V roku 1995 som absolvoval ročnú stáž v Kalifornii, kde som mal možnosť spoznať severoamerický štýl života a systém založený na schopnostiach, nie na protekcii.
Po návrate na Slovensko som už počas štúdia založil firmu poskytujúcu služby internetu. Následne som pre jednu agentúru, ktorá sa zaoberala vysťahovaním Slovákov do Kanady vytvoril webovú stránku za barter – vybavenie kanadských dokumentov. Vtedy to išlo rýchlo, do troch mesiacov som získal zelenú kartu, od roku 2000 žijem v Toronte a v roku 2003 som sa stal kanadským občanom, takže som napoly Slovák a napoly Kanaďan.
Čomu sa momentálne pracovne venujete?
Začínal som ako projektový manažér a postupom času, ako som v obore získaval skúsenosti, som založil vlastnú konzultačnú spoločnosť v oblasti projektového riadenia a informačných systémov. Za 20 rokov konzultačnej praxe som poskytol poradenské služby viac ako 50 firmám najrôznejších oblastí a momentálne spolupracujem s globálnou konzultačnou spoločnosťou PriceWaterhouseCoopers na dátových migračných projektoch pre vládne agentúry.
„Kanada zo všetkých krajín vyniká multikultúrnou spoločnosťou – tou ktorej sa na Slovensku väčšina ľudí tak veľmi bojí,
zrejme zo strachu z neznámeho.“
Počas svojho života ste pôsobili v Kanade, Fínsku, USA, Bermudách, no aj na Kostarike.
Je niečo, čo ste si z fungovania danej spoločnosti prevzali do svojho života a snažíte sa tým riadiť?
Každým presunom do novej krajiny som si uvedomoval, aké cenné je otvorené myslenie, schopnosť počúvať a adaptovať sa na odlišné prostredia. Zo života vo Fínsku som si osvojil dôraz na dôveru a zodpovednosť, z USA slobodu a podnikavosť, na Bermudách som pričuchol svetu off-shore korporácií v atraktívnom prostredí a na Kostarike som našiel pohodu, divokú prírodu, oceán, pokojné tempo a priateľskosť. Kanada zo všetkých krajín vyniká multikultúrnou spoločnosťou – tou ktorej sa na Slovensku väčšina ľudí tak veľmi bojí, zrejme zo strachu z neznámeho. Tu sa človek naučí prijímať rozmanitosť nielen ako fakt, ale aj ako príležitosť.
Vždy ma zaujímala rôznorodosť osudov – od študentov a podnikateľov, cez športovcov a umelcov, až po rodiny, ktoré sem prišli za lepším životom. Spojenie rozmanitých vrstiev komunity je pre mňa prirodzenou súčasťou života – je dobré prepájať ľudí, ktorých by na prvý pohľad možno nič nespájalo: podnikateľov s korporátnymi zamestnancami, mladých startupistov so skúsenými členmi diaspóry, vedcov s iniciatívnymi dobrovoľníkmi.
Tým sa dajú vytvárať mosty medzi svetmi, kde sa stretáva tradičné so súčasným, skúsenosť s odvahou, tak ako aj lokálne s globálnym. Verím, že každý človek žijúci v zahraničí má čo ponúknuť, a keď sa navzájom otvorene podelíme o svoje príbehy, vtedy môže vzniknúť pestrá a súdržná komunita.
Je niečo slovenské, čo Vám v Kanade naozaj chýba?
Rodina, priatelia, kultúra, ktorá je na Slovensku kvalitná a rôznorodá, krásna slovenská príroda a potulky rôznymi kútmi Slovenska. V neposlednom rade tiež tradičné jedlá, ale tie sa v zahraničí už dajú pomerne úspešne uvariť. To, čo mi z domova chýba asi najviac, je spontánnosť bežných rozhovorov, typická slovenská srdečnosť, ale aj niektoré tradície, ktoré v zahraničí získavajú nový rozmer. Na druhej strane mi vôbec nechýbajú naša typická závisť a hlavne okamžité posudzovanie ľudí podľa toho, čo majú na sebe oblečené alebo ako vyzerajú.
Zmenilo sa časom Vaše vnímanie Slovenska, keď sa naň pozeráte zvonku?
Napriek tradičnému pesimizmu sa podľa mňa Slovensko výrazne posunulo vpred.
Pri mojich pravidelných návštevách vidím, že za posledných 25 rokov sa výrazne zlepšila ekonomika, kvalita života, podnikateľské podmienky aj ochrana životného prostredia. Hoci v mnohých oblastiach stále značne zaostávame, zmena myslenia ľudí časom prinesie pozitívnu premenu spoločnosti. A napriek všetkým problémom možno už ani nechýba veľa, ale chce to ešte trochu viac otvorenej mysle, času a ochoty.
Ako vyzerá slovenská komunita v Kanade dnes? Darí sa podľa vás prepájať rôzne generácie Slovákov v Kanade – tých, ktorí sem prišli v posledných rokoch, a tých, ktorí tu žijú už ako potomkovia dávnejších migrantov?
Kanada prešla viacerými vlnami slovenského prisťahovalectva, z ktorých každá má svoje špecifiká. Medzi týmito skupinami existujú názorové rozdiely i určitá rivalita, ktorá pramení hlavne z toho, akým spôsobom sem rôzni ľudia prišli. Je logické, že ľudia, ktorí prišli ešte za komunizmu, čo bolo v tom čase ilegálne a tým pádom nemali možnosť návratu, sa na život pozerajú inak ako imigranti, ktorí sem prišli cez politický azyl alebo profesionáli, ktorí sa prisťahovali na základe prisťahovaleckých víz založených na type ich profesie a odbornosti. Vzájomné prepojenia sa najčastejšie rozvíjajú v oblastiach profesionálneho networkingu, kultúry a gastronómie.
Aj keď sú tieto komunity často uzavreté, networking im umožňuje navzájom sa ovplyvňovať a rozširovať možnosti spolupráce. Výsledkom bývajú unikátne a prospešné projekty vznikajúce spojením rôznych nápadov. Spolupráca s krajanskými organizáciami je rozhodne kľúčom k lepšej integrácii celej diaspóry.
Dôležitým elementom komunitného života je taktiež spolupráca s českou komunitou, s ktorou nás viaže spoločná história a ku ktorej máme zo všetkých komunít najbližšie.
Akých ľudí, svety, bubliny prepájate Vy?
Vždy ma zaujímala rôznorodosť osudov – od študentov a podnikateľov, cez športovcov a umelcov, až po rodiny, ktoré sem prišli za lepším životom. Spojenie rozmanitých vrstiev komunity je pre mňa prirodzenou súčasťou života – je dobré prepájať ľudí, ktorých by na prvý pohľad možno nič nespájalo: podnikateľov s korporátnymi zamestnancami, mladých startupistov so skúsenými členmi diaspóry, vedcov s iniciatívnymi dobrovoľníkmi.
Tým sa dajú vytvárať mosty medzi svetmi, kde sa stretáva tradičné so súčasným, skúsenosť s odvahou, tak ako aj lokálne s globálnym. Verím, že každý človek žijúci v zahraničí má čo ponúknuť, a keď sa navzájom otvorene podelíme o svoje príbehy, vtedy môže vzniknúť pestrá a súdržná komunita.
„Vždy ma zaujímala rôznorodosť osudov – od študentov a podnikateľov, cez športovcov a umelcov, až po rodiny,
ktoré sem prišli za lepším životom.“
Je niečo, čo vás osobne najviac obohatilo od iných Slovákov, ktorých ste v Kanade stretli?
Samozrejme, počas môjho pobytu za oceánom som sa stretol s mnohými Slovákmi, od ktorých som veľa získal, najmä pokiaľ ide o ich pohľad na Slovensko. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa ich informovanosť menila s príchodom moderných technológií.
Kým kedysi mali prístup len k sprostredkovaným informáciám, dnes môžu čerpať priamo z internetu a rôznych zdrojov. Spoločným znakom je nepochybne silná láska k rodnej krajine spojená s nostalgiou a u niektorých aj s úvahami o návrate.
V súčasnosti prichádza do Kanady mnoho mladých Slovákov v rámci vládneho programu „Working holiday“. Ten im ponúka skvelú príležitosť spoznať krajinu a jej spôsob života. Oceňujem, že majú slobodu voľby – rozhodnúť sa, či tu chcú zostať natrvalo, alebo sa vrátiť domov.
V Kanade ste založili NGO Canada SK Entertainment. Ako vznikol tento nápad?
Túto spoločnosť máme na svedomí hlavne vďaka priateľovi Pavlovi Džačkovi, ktorý ma v roku 2004 oslovil, či by sme občas nezorganizovali pre tunajších Slovákov nejakú kultúru „z domova“. V tom čase sme prevádzkovali portál www.canada.sk, ktorý veľa Slovákom pomohol v zorientovaní sa v novej krajine a slúžil na komunikáciu a výmenu dôležitých informácií. Ako dobrovoľníci sme v našom voľnom čase zorganizovali za 20 rokov viac ako 80 komunitných kultúrnych akcií, z ktorých by som spomenul napríklad vystúpenia Karla Gotta, Miroslava Žbirku, Petra Nagya, Roba Grigorova, koncert z diel Eugena Suchoňa v spolupráci s Torontskou filharmóniou, vystúpenie Radošínskeho naivného divadla, MafStory, hudobných skupín Taktici a Bez ladu a skladu, Backwards, Longital, ako i organizovanie súťaží krásy Miss Czech Slovak Canada, Kanadského slávika – detskej súťaže v prednese ľudovej piesne pod záštitou Petra Dvorského a rozhlasovej relácie Rishow na vlnách Rádia Slovakia USA.
Pritiahli tieto akcie aj miestne publikum mimo slovenskej komunity?
Väčšina akcií bola určená slovenskému publiku, snáď až na koncert Karla Gotta, ktorého popularita pritiahla publikum z celej Európy, okrem Čechov a Slovákov aj veľa Nemcov, Poliakov, Maďarov, Rusov a pod… Bolo zábavné ako sa mu na uliciach prihovárali Kanaďania pôvodom z našich končín, čo je dôkazom, že bol nielen veľkým umelcom, ale aj ozajstným globálnym fenoménom.
Slováci si tradične najviac vychutnávajú gastronomické podujatia – od piknikov a plesov až po klobásky či guláše.
Veľkej obľube sa teší aj folklór; v Toronte pôsobí vynikajúci súbor, ktorý nás už dlhé roky úspešne reprezentuje doma aj v zahraničí. Záujem je aj o koncerty a divadelné predstavenia so slovenskými umelcami. Výrazne sa rozvíja aj spolupráca so Slovak PRO, organizáciou, ktorá minulý rok rozšírila svoju pôsobnosť z USA do Kanady. Jej cieľom je prepájať úspešných profesionálov z rôznych oblastí prostredníctvom sieťového networkingu a stretnutí krajanov, ktorým sa podarilo uspieť v nových moderných profesiách.
Najväčší efekt však prinášajú podujatia, ktoré spájajú viacero prvkov – hudbu, jedlo a program pre deti. Vtedy sa stretávajú celé rodiny a komunita sa prirodzene zbližuje.
Mali ste k dispozícii na organizáciu týchto podujatí podporu od štátnych úradov či krajanských organizácií?
Všetky tieto akcie sme organizovali bez podpory slovenských štátnych organizácií či krajanských fondov, hlavne z dôvodu nezmyselnej byrokracie, ktorá bola s ich poskytovaním spojená.
„Najväčší posun pre mňa nastal v pochopení,
aká dôležitá je otvorená myseľ, empatia a schopnosť počúvať.“
Čo by ste poradili Slovákom v zahraničí, ktorí by chceli niečo podobné rozbehnúť vo svojej krajine?
Odporučil by som im, aby si pripravili dostatok elánu, otvorenosť voči rôznym pohľadom a tiež zdravý entuziazmus, ktorý im pomôže zvládať náročnejšie situácie.
Komunitná práca je krásna, ale zároveň nie vždy jednoduchá – prirodzene prináša rôzne výzvy, pretože každý človek má iný spôsob myslenia, iné skúsenosti aj iné očakávania.
Samozrejme, občas to prináša aj nedorozumenia či komplikácie, no s dostatkom trpezlivosti a vzájomného rešpektu sa dajú tieto situácie premeniť na príležitosť pre rast. A hoci cesta nie je vždy jednoduchá, každá úspešná akcia prináša silný pocit naplnenia a zadosťučinenia. Ten pocit, že sa podarilo spojiť úsilie viacerých ľudí, prekonať rozdiely a vytvoriť niečo hodnotné pre komunitu, býva veľmi povzbudzujúci. A práve tieto chvíle sa stávajú zdrojom novej energie, vďaka ktorej má zmysel pokračovať ďalej a púšťať sa do ďalších projektov.
