Aj napriek tomu, že ho najprv na prestížnu Národnú univerzitu v Singapure neprijali, nevzdal sa a dnes na nej hľadá spôsoby, ako predĺžiť aktívny život a oddialiť dôsledky starnutia. V rozhovore približuje, aké je to žiť v multikultúrnej krajine, kde je zmena motorom spoločnosti, inovácie sú každodennou realitou a spolupráca sa stala prirodzenou súčasťou života.
Čo Vás zo Slovenska priviedlo až do Singapuru? Bolo náročné sa dostať na univerzitu?
Moja cesta do Singapuru nebola vôbec priamočiara a určite ju neplánovalo ani moje mladšie ja.
V Košiciach som vyštudoval veterinárne lekárstvo, špecializoval sa na medicínu malých zvierat a vďaka podpore nadriadeného som ukončil špecializačné štúdium skôr, než som zamýšľal. V tom období sa objavovali prvé pokusy o využitie kmeňových buniek, čo ma hneď oslovilo. Zároveň som si uvedomoval, že legislatíva v Európe a USA sa začína sprísňovať, a cítil som potrebu zmeny aj nových výziev. Zaujala ma práca výskumníkov na Národnej univerzite v Singapure (National University of Singapore), kde mali špičkové programy, laboratóriá a interdisciplinárne prostredie.
Dostať sa tam však nebolo jednoduché. Poslal som viacero prihlášok, absolvoval niekoľko pohovorov, dokonca som za jedným aj osobne pricestoval, no spočiatku bez úspechu. Práve tam som však stretol profesora, ktorý ma odporučil svojim kolegom. Po ďalších kolách pohovorov, teste SAT a množstve administratívy som bol prijatý na Mechanobiologický inštitút v NUS, získal štipendium a začal plánovať presun z Rakúska do juhovýchodnej Ázie.
Čím Vás Singapur presvedčil natoľko, že ste sa rozhodli ostať?
Po definitívnom ukončení PhD. štúdia som získal prestížne postdoktorandské štipendium Lekárskej fakulty NUS, ktoré mi umožnilo pokračovať v práci, ktorá ma napĺňala, najmä v rámci rozsiahlej spolupráce s viacerými pracoviskami, nielen v Singapure, ale aj v zahraničí.
Pracoval som na zaujímavých projektoch, ktoré spájali špičkové technológie, klinickú prax a multidisciplinárny výskum, čo je niečo, čo ma vždy lákalo. Zároveň som sa cítil byť súčasťou kolektívu, v ktorom sa rešpekt a dôvera budovali prirodzene, cez spoluprácu, každodennú prácu aj ľudský prístup.
„Pôvodne som si hovoril, že tu ostanem ešte rok či dva… no z roka sa stalo dohromady štrnásť.“
Môžete nám bližšie priblížiť, čomu sa aktuálne venujete v rámci Vašej práce na Národnej univerzite v Singapure?
Momentálne pôsobím v Healthy Longevity Translational Research Programme, najväčšom singapurskom výskumnom programe zameranom na starnutie. Všetky tímy tu spája cieľ lepšie pochopiť, ako starneme, a hľadať spôsoby, ako predĺžiť nielen život, ale najmä jeho zdravú a aktívnu časť – healthspan.
Môj výskum sa sústreďuje na prenatálne kmeňové bunky a ich sekretóm, teda zmes proteínov a ďalších molekúl, ktoré bunky vylučujú. Skúmame, ako by tieto látky mohli prispieť k regenerácii srdca a ciev, najmä pri starnutí a kardiovaskulárnych ochoreniach. Popritom sa venujem aj vývoju experimentálneho modelu kardiovaskulárneho starnutia, ktorý je síce v raných štádiách, ale sľubný.
Zároveň vediem špecializované pracovisko – core facility – ktoré poskytuje technickú a výskumnú podporu viacerým tímom. Spolupracujem na projektoch s využitím multiplexných technológií na analýzu proteínov a génovej expresie z pacientskych vzoriek aj experimentálnych modelov, najmä s vedcami z medicínskej fakulty a Národnej univerzitnej nemocnice.
Táto práca je veľmi pestrá, spája vedu, technológie a spoluprácu s odborníkmi z rôznych oblastí. Mojou ambíciou je, aby naše pracovisko nebolo len technickým servisom, ale aj priestorom, ktorý prepája tímy a podporuje vznik nových nápadov.
Spomínali ste, že ste študovali v Singapure a neskôr sa tam aj profesijne etablovali. Ako sa krajine darí lákať talenty zo sveta a ako si získala práve Vás?
V mojom prípade to bolo celkom prirodzené, počas doktorandského štúdia som sa zapojil do viacerých projektov, ktoré ma bavili a zároveň mi dávali zmysel. Keď sa objavila možnosť pokračovať vo výskume aj po ukončení PhD., neváhal som. Bola to kombinácia výskumného zázemia, dobrých pracovných vzťahov a pocitu, že ešte nie som „hotový“, že je tu priestor ďalej rásť.
„Singapuru sa podľa mňa darí prilákať výskumníkov, doktorandov aj študentov zo sveta práve vďaka tomu, že do vzdelávania a vedy systematicky investuje, nielen finančne, ale aj strategicky.“
NUS a ďalšie univerzity tu patria k najkonkurencieschopnejším v regióne aj v globálnom rebríčku. Neustále prechádzajú modernizáciou, budujú nové priestory, rekonštruujú staršie, zlepšujú infraštruktúru. Kampus dnes ponúka nielen špičkové prednáškové sály a laboratóriá, ale aj kvalitné zázemie pre šport, oddych, kultúru či bývanie, pre študentov aj výskumníkov.
To, čo ma najviac oslovilo, je však prostredie medzinárodnej spolupráce.
Väčšina laboratórií je multikultúrna, výskumné tímy sú rôznorodé a zároveň veľmi profesionálne. Profesori a študenti si udržiavajú silné prepojenia so svojimi inštitúciami po celom svete, čo prirodzene rozširuje výskumné príležitosti aj pre lokálnych vedcov. Vzniká tak živý a otvorený ekosystém, ktorý podporuje rast, odborne aj ľudsky. A možno práve vďaka tejto rovnováhe medzi špičkovou kvalitou a ľudskosťou si ma Singapur získal natoľko, že som tu zostal dlhšie, než som plánoval.
Ako sa Vám darilo zapadnúť do miestnej kultúry a spoločnosti?
Singapur je fascinujúca zmes čínskych, malajských, indických, peranakanských a európskych kultúr.
Od začiatku som obdivoval, ako tu štát podporuje rešpekt a súžitie medzi jednotlivými komunitami. Každý nápis v MHD, na úrade či v nemocnici je v štyroch jazykoch – angličtine, mandarínskej čínštine, malajčine a tamilčine.
Hlavným jazykom je síce angličtina, ale človek rýchlo zistí, že tou pravou rečou ulice je tzv. Singlish, taká svojská zmes angličtiny, čínštiny, malajčiny a tamilu, ktorá môže znieť trochu ostro, ale v skutočnosti je veľmi srdečná a plná lokálneho koloritu. Angličtina ako hlavný jazyk napomáha nielen komunikácii medzi kultúrami, ale aj integrácii do spoločnosti a vďaka nej je prispôsobenie sa omnoho jednoduchšie aj pre cudzincov. Jazyková bariéra existuje najmä s najstaršou generáciou, ktorá nehovorí po anglicky, no vždy sa dá nájsť spôsob, ako sa dorozumieť.
Ľudia, ktorých som tu počas štrnástich rokov stretol, boli vždy úprimne zvedaví, chceli vedieť viac o Európe, počúvať príbehy z mojej krajiny. Staršia generácia si dokonca ešte pamätá Československo, väčšinou cez futbal. Mnohí však o Slovensku nepočuli vôbec, alebo ho mylne spájali s Ruskom, čo je vlastne svojská irónia, keďže podobne aj niektorí Slováci majú dojem, že Singapur je súčasťou Číny.
Singapur je multikultúrna spoločnosť v tom najpravdivejšom zmysle slova. Tu neexistujú „štvrte“ rozdelené podľa etnika alebo náboženstva, rôzne kultúry žijú bok po boku v rovnováhe. Je to výsledok vedomého plánovania a politiky štátu, ktorá podporuje inklúziu a rovnosť.
Náboženstvo je vnímané ako súkromná vec, a preto nezasahuje do „života“ štátu. Moje prvé laboratórium v MBI bolo “zmeskou” domácich a zahraničných študentov. Prvý rok som spoznával nových ľudí takmer každý deň. Ako milovník jedla som nemal problém prispôsobiť sa lokálnej strave, práve naopak, objavil som nové chute a výrazy, ktoré sa ani nedajú preložiť do slovenčiny. Napriek rýchlemu tempu a pracovnej vyťaženosti si ľudia nájdu čas porozprávať sa, zdieľať jedlo alebo pomôcť, ak to potrebujete. Hlavne pri jedle sa tu rieši veľa!
V čom by sa podľa Vás mohlo Slovensko od tejto krajiny inšpirovať najviac?
Singapur je dynamická krajina, ktorá sa neustále mení a modernizuje. Žiť tu štrnásť rokov mi umožnilo vnímať tieto zmeny v reálnom čase. Počas môjho pobytu som si všimol, že nič nie je „nemenné“, a tak každých pár rokov pribúdajú nové budovy, inštitúcie prechádzajú rekonštrukciou, zavádzajú sa nové digitálne systémy, procesy sa zjednodušujú a zrýchľujú. Spoločnosť má schopnosť prispôsobiť sa svetu, ktorý sa rýchlo mení, bez zbytočnej nostalgie, no zároveň s rešpektom k svojej histórii, tradíciam a rozmanitosti.
„To, čo na mňa urobilo dojem, je dôsledné plánovanie, nielen na jedno volebné obdobie, ale s výhľadom na desaťročia.“
Investície do výskumu, vzdelávania a infraštruktúry nie sú len na papieri, sú reálne viditeľné a majú dlhodobý dopad. Granty, podpora talentov, moderné kampusy a prepojenie medzi akademickou sférou a praxou sú tu bežnou súčasťou ekosystému. Veľký dôraz sa kladie aj na funkčnosť verejných služieb. Mnohé veci, ktoré by človek na Slovensku vybavoval osobne alebo papierovo, sa tu dajú zvládnuť za pár minút cez mobilnú aplikáciu. Pandémia COVID-19 ešte viac zvýraznila význam digitalizácie, bezkontaktné platby, elektronické očkovacie certifikáty, QR kódy na každom kroku, sledovanie pohybu osôb kvôli ochrane verejného zdravia, a to všetko fungovalo efektívne a bez zbytočnej byrokracie.
Z môjho pohľadu je veľmi inšpiratívne, ako je tu spoločnosť nastavená na to, že demokracia nie je len o právach, ale aj o zodpovednosti. Už deti sa v školách učia, že sloboda ide ruka v ruke s dôsledkami, a to sa potom odráža aj v postoji verejnosti. Napríklad, ak sa opravuje cesta kvôli výstavbe nového metra, bežný človek to nevníma ako prekážku, ale chápe, že ide o zlepšenie pre spoločné dobro.
„Singapur je tiež dôkazom toho, že multikultúrna spoločnosť môže fungovať, keď sa buduje na základoch vzájomného rešpektu, otvorenosti a spoločných pravidiel. To je niečo, čo považujem za veľmi inšpiratívne.“
Samozrejme, ani Singapur nie je bezchybný. Aj tu človek narazí na byrokraciu, niekedy zložitú administratívu či na odpor voči zmenám, dokonca aj v rámci univerzity, ktorá inak pôsobí veľmi progresívne. Niektorým ľuďom jednoducho nevyhovuje tempo zmien alebo ich samotná podstata. No čo ma zaujalo, je schopnosť systému na to reagovať, niekedy s trpezlivosťou, inokedy veľmi rázne. Singapur sa nevyhýba zmenám, skôr naopak, aktívne s nimi pracuje a hľadá spôsob, ako ich zaviesť čo najefektívnejšie.
Singapur má síce veľa pravidiel a regulácií, niektoré z nich môžu pôsobiť až prísne, no zároveň sú nastavené s cieľom zabezpečiť poriadok, bezpečnosť a fungujúcu spoločnosť. Keď niečo nefunguje, vláda to nezametie pod koberec, hľadá riešenia, komunikuje a implementuje zmeny.
„Myslím si, že Slovensko by mohlo ťažiť z podobného dôrazu na efektívnosť, dlhodobé plánovanie, investície do budúcnosti a otvorenosť voči svetu.“
Čo Vám osobne najviac pomohlo vytvoriť si sieť kontaktov v zahraničí?
Priznám sa, že som skôr introvert. No ešte predtým, než som sa pustil do výskumu, ma moja pôvodná profesia veterinára naučila, aké dôležité je vedieť komunikovať. Denne som sa rozprával s rôznymi ľuďmi, a to mi veľmi pomohlo aj neskôr v akademickom prostredí. Vedecká práca je totiž postavená na spolupráci, výmene nápadov, spoločnom hľadaní riešení a to si vyžaduje aktívny prístup, otvorenosť a niekedy aj schopnosť prekročiť vlastnú komfortnú zónu.
Veľa mi dalo aj prostredie, v ktorom som začínal doktorandské štúdium v MBI NUS. Bolo to mimoriadne živé, medzinárodné miesto, kde sa pravidelne organizovali odborné semináre, prezentácie a piatkové stretnutia (tzv. TGIF) pri občerstvení. Tam som si rýchlo uvedomil, že v Singapure je úplne bežné poznať a rešpektovať iné kultúry, sviatky a tradície a že každý nový
kontakt môže byť začiatkom niečoho zaujímavého.
Snažil som sa byť aktívny aj mimo laboratória. Spolupodieľal som sa na organizácii niekoľkých významných podujatí, napríklad storočnicovej konferencie Katedry gynekológie a pôrodníctva, na ktorej sa zúčastnila aj bývalá prezidentka Singapuru, pani Halimah Yacob, alebo prvej medzinárodnej konferencie o gerofyzike. Súťažil som so svojou výskumnou prácou a ako viceprezident Postdoktorandskej asociácie Lekárskej fakulty NUS som sa dostal do kontaktu s množstvom výskumníkov a kolegov naprieč fakultami a odbormi. To všetko mi pomohlo vybudovať si nielen pracovné siete, ale aj skutočné priateľstvá.
„Nebojte sa začať. Nemusíte byť najspoločenskejší človek v miestnosti, stačí byť zvedavý, slušný, aktívny a otvorený. Nikdy neviete, ktorý zdanlivo „náhodný“ kontakt vám raz otvorí dvere. A netreba sa báť osloviť niekoho len tak, vedu aj život v zahraničí posúva dopredu práve ľudská zvedavosť a schopnosť spojiť sa.“
Budujú sa podľa Vás vzťahy, dôvera a spolupráca inak v Singapure a na Slovensku?
Na túto otázku sa mi odpovedá trochu ťažšie, keďže zo Slovenska som odišiel ako 25-ročný a väčšinu svojich profesijných skúseností som nadobudol v zahraničí, najskôr v Rakúsku a neskôr v Singapure.
Skôr by som porovnal to, ako sa spolupráca a dôvera budujú v medzinárodnom akademickom prostredí. Jednou z vecí, ktoré ma už počas štúdia vo Viedni zaujali, bol spôsob komunikácie. Aj ľudia na vysokých akademických pozíciách bežne trvali na tom, aby ich študenti a kolegovia oslovovali krstným menom. To vytváralo oveľa uvoľnenejšiu atmosféru a podľa mňa to uľahčovalo otvorenú diskusiu.
Podobný štýl som zažil aj v Singapure, hoci kultúrne zázemie je odlišné, akademická kultúra je silne ovplyvnená anglosaským modelom, kde sa dôraz kladie na tímovú prácu, profesionalitu a výsledky, a teda nie formality. Myslím si, že dôvera a spolupráca sa budujú predovšetkým cez samotnú prácu, spoluzodpovednosť, otvorenú komunikáciu a rešpekt. Spôsob, akým sa tieto vzťahy vyjadrujú navonok, sa síce môže líšiť, no samotné hodnoty sú napokon veľmi podobné. Z mojej skúsenosti je dôvera výsledkom celistvosti, keď partneri vidia, že svoje záväzky plníte, že ste féroví a zdieľate úspech aj zodpovednosť, vzťahy prirodzene rastú.
Keď sa obzriete späť, ako Vás život v Singapure najviac zmenil? V čom ste dnes iný človek, než keď ste odchádzali zo Slovenska?
Myslím, že prvú skúsenosť s nezávislosťou som získal už pri odchode na štúdium do Košíc, keď ma otec vyprevadil na ranný vlak z Bratislavy. Neskôr nasledovalo Rakúsko a potom Singapur, kde som si všimol, že nezávislosť sa buduje inak ako u nás – mnohí mladí tu zostávajú bývať u rodičov až do svadby či kúpy bytu.
Moja cesta bola odlišná, spojená s cestovaním a rozhodnutiami, za ktoré som niesol plnú zodpovednosť. Singapur ma naučil širšiemu pohľadu – videl som prostredie, kde je prirodzená tvrdá práca, súťaživosť a neustále zlepšovanie, ale aj dôvera v inštitúcie a hľadanie riešení namiesto hľadania vinníka. Naučil som sa oceniť iné kultúry a jazyky a zároveň si znovu uvedomiť krásu slovenčiny.
„Najväčší posun pre mňa nastal v pochopení, aká dôležitá je otvorená myseľ, empatia a schopnosť počúvať.“
Uvedomil som si, že „domov“ je tam, kde mám ľudí, ktorým dôverujem a s ktorými sa môžem smiať aj byť zraniteľný. Stále sa učím a mením a želám si, aby viac Slovákov malo možnosť získať podobnú skúsenosť, pretože návrat obohatený o nové pohľady a inšpirácie môže pomôcť rásť nielen jednotlivcom, ale aj Slovensku.
A naopak, je niečo, čo Vám v Singapure zo Slovenska chýba? Niečo, čo sa nedá nahradiť?
Chýba mi príroda, tie slovenské hory, lesy, túry aj tie úplne obyčajné prechádzky miestami, kde nestretnete nikoho a počuť len vietor, vtáky a vlastné myšlienky. Chýbajú mi ročné obdobia, najmä jeseň a sneh a ten pocit, keď sa krajina mení a rok má svoj rytmus. Občas mi chýba aj pomalšie tempo života. Singapur je dynamický, moderný, rýchly. Deň sa začína skoro ráno, končí neskoro večer a dni sa míňajú ani neviem ako. Na Slovensku som mal pocit, že sa niektoré veci dejú prirodzenejšie s časom na zastavenie, rozhovor, ticho.
Aj jazyk je zaujímavá kapitola. Po rokoch v zahraničí rozmýšľam čoraz častejšie v angličtine a niekedy sa až prekvapím, ako krásne znie slovenčina, keď si čítam knihy, listy od priateľov, alebo len tak spomínam na výrazy, ktoré tu nikto nepozná. Je to ako znova objaviť kúsok seba. Najviac si to uvedomujem pri slovách, ktoré nemajú presný preklad, také, ktoré si nesú vôňu detstva, prízvuk rodiny, alebo ticho medzi dvoma vetami, ktorému rozumie len človek vyrastajúci v rovnakom jazyku.
Mám aj niekoľko drobností, ktoré mi tiež pripomínajú Slovensko a domov aj tu v Singapure. Drevorezbu s motívom typickej slovenskej chalupy a hôr, ktorú mi darovala mamina, malý kompas od ocina „aby som vždy našiel cestu domov“, darčeky od súrodencov, voňavé vankúšiky plné levandule od mojej krstnej mamy, ktoré ma vôňou volajú na Slovensko k rodine tak ako aj knihy a listy, ktoré som dostal od blízkych priateľov.
A napokon, chýba mi aj jednoduché cestovanie. Pred pandémiou sa cesta domov zdala byť jednoduchšia, dostupnejšia. Dnes už to nie je také samozrejmé, aj keď túžba vrátiť sa domov, aspoň na chvíľu, ostáva rovnaká.
